Feriancová, Petra: Interview s Renátou Banášovou, 2016

Renáta Banášová, ktorej sa pýta Petra Feriancová

RB o sebe Vyrástla som v Stockarových Kúpeľoch Sliač. V Kremnici som bola v jednom ročníku s Tiborom Rostasom a Tomášom Cillerom. Gerrit Rietveld založil Akademiu, ktorú som začala a skončila. Počas postgraduálu na Sandberg inštitúte som stretla Pawla Althamera, ktorému som po dlhoročnej spolupráci robila asistenta na AKbild vo Viedni. Medzitým som viedla kurzy Intermediá na Rietvelde v Amsterdame a HU Utrechte. Robím dobrú jahňacinu.

PF Aj iné vieš. Napr. Pavlovu tortu (čo je fakt ťažké), a vývary, a bbq omáčku na prvý krát. Mňam.  Si ten nenávidený typ šikovnej baby s vkusom, ktorá do čoho sa pustí, funguje. Ja nevypestujem ani burinu, ty máš doma okrem spokojnej rodiny, obriadených sliepok, (ktorým si spravila luxusné bývanie), aj botanickú záhradu. A nepribereš, aj keď zežereš vola, ktorého samozrejme aj sama naporcuješ a výborne pripravíš, a pritom všetkom do cvrknutia zabávaš hostí.

PF Skúsim opätovne moju otázku, -bolo to niečo v tom zmysle, Aký je to pocit zmeniť úplne svoj život, vrátiť sa po vyše 15 rokoch strávených v Amsterdame, hodiť celú svoju minulosť za hlavu, (za čo ťa mimochodom obdivujem), - postaviť na lúke dom, vydať sa za umeleckého kováča Maroša, mať dieťa, a starať sa o rodinu, kováčsku dielňu, sliepky, psov, baklažány atď?

RB Ešte neviem. Odišla som, vrátila som sa. Som bohatšia o nejaké to slovné spojenie, ľahšie vstrebávam a zároveň sa už tak nezmietam pocitom, že malo by to byť lepšie. Smrťou mamy sa pre mňa na Slovensku uvoľnilo miesto. Mama bola inštancia, ktorej som sa podvedome zodpovedala. Som slobodná. Niekedy to vnímam ako rezignáciu, ale aj tá má uvoľnujúci charakter.

Neviem, čo ma viac serie: obžraté rastlinky slizoňmi alebo mansplaining. Žijeme v dome na lúke a nebyť optického káblu, asi by som sa viac upla na tých slizoňov.

A keď som už celá taká povznesená, príde k nám mužov klient a povie, pri kontrole našej knižnice: " Škoda je len to, čo žena zje!" Na prasknutie, sa nedivím, žijem tu v Haliči, na Slovensku, v Európe, srdci židovsko- kresťanskej tradície.

Ked pozerám z okna, vstávam s tým pohľadom, mám radosť. Vždy som rada zametala, vždy keď sme prišli k babke, šla som čo to pozametať. Teraz môžem zametať kedy len chcem. Život sa stal rukolapnejším. Amsterdam, Gerrit Rietveld Akadémia, robota – boli, a sú dostatočne zmysluplné. Len som mala príliš málo priestoru na reflexiu. Množstvo ľudí, vzťahov, konceptov a možností nedovolili stáť o niečo dlhšie zboku a poriadne sa rozhliadnuť a oceniť. Dnes mi pozadie  urbanistických snov tvorí často Amsterdam. Alebo nejaké iné rýchle miesto. Nepotrebujem tam byť fyzicky. Som tým presiaknutá.  Postupne si prehrávam, čo som a ako robila, a k čomu sa chcem vrátiť. Áno, v tejto chvíli budujem rodinu. Postavili sme dom, zasadili kurva veľa (280ks) stromov. Syn má dva a pol, druhý, Marošov prvorodený má 23 rokov. Maroša poznám 30 rokov, 5 z toho sa rozprávame. Každý deň chodím pozerať koľko listov pribudlo. Zbieram burinu a hračky. Idem postaviť polievku.  Mam čas na textúru, na detail. A aj si (sa) zadýcham. Mám čas hodinu kontrovať kukučke, kým syn rieši pieskovisko. Kukučka je krásny vták. Nevedela som. Trochu súťaživý.

PF Inak to s tým postupným trávením a rozpomínaním sa, to mám úplne aj ja. Šesť intenzívnych rokov v Ríme, kedy som si vyčítala, ak som len na chvíľku zastala, nebehala po vonku, a kedy som si ospravedlňovala permanentné flákanie zberom materiálu (určeného na postprodukčné spracovanie), ktorý som potom doma civením do stropu vyvrhla, rozžula a stravovala nespočet krát. Inak toto pytónske trávenie a pasívny režim, nahradila až, podobne asi ako u teba, moja rodina, aj dom, alebo hniezdo? okolo nej.

RB Vyrobíme obraz dvoch svetov, dvoch rôznych hniezd, z ktorých sme sa posunuli každá na inú svetovú stranu?

Keby sa nám podarilo vyhnúť sa cliché a predsa hovoriť o: -byť formovaná novou kultúrou, a ako to ovplyvňuje pôvod? Posunúť sa zo stredu na Západ či na Juh. Cesta späť.

PF  Spoznáš sa, keď žiješ vonku, pochopíš kto si, a kam sa vrátiš. V Ríme si ma vyslovene adoptovali. Zo začiatku mi to nahrádzalo rodinu, mala som osemnásť, dokonca som si myslela, že takto pekne to musí byť furt. Ale my sme doma každý viac sám za seba, a so sebou. Vždy, keď som sa vrátila domov,  nútila som našich večeriavať spolu, a im to dosť liezlo na nervy. Neskôr mi  tieto zo začiatku tak pekné talianske veci začali vadiť. Pod domom býval trh kde som chodila každé ráno na kávu. Najprv klasicky  a neodbytne, že "ako sa mám", po čase, však pochopili, že ráno sa ma na nič pýtať nemajú, a tak im to aj vydržalo, a bola som spokojná. No a jedného dňa vymenili barmana, a ten sa škeril a pýtal sa ma ako sa mám. A ja som prestala chodiť na kávu. Moja islandská spolubývajúca mi poradila zdvihnúť kotvy. (Inak obdivujem tie ostrovné národy s akou ľahkosťou opúšťajú zem) No a ja som sa rozhodla odísť- z tejto ináč super krajiny samých milých ľudí. Išla som do Londýna, ale tam trebalo začínať odznova a ja som túžila ísť domov. Rím bol super na "pizza a taglio", na vozenie sa v horúcich dňoch v mokrých šatách na skútri, na poobedia, či noci v pomarančových záhradách, na podvečery na Champs de fleurs a v Alla pace,-bare ktorý už tiež zavreli. (čo je asi, akoby v blave zavreli funus.) Keď som do Ríma prišla prvýkrát mala som pocit, že žijem, keď som sa doň minule vrátila, všetko mi liezlo na nervy. To, načo si neviem zvyknúť dodnes, ani s mojím mužom (z Milána), že Taliani nepotrebujú byť nikdy sami, neuznávajú hranice osobného priestoru, ani zďaleka tak, ako uznávajú presné hodiny určené na jedenie, a rozoberanie nepodstatných vecí, ktoré sa už stali alebo ktoré sa týkajú nejakých spoločenských konvencií. My Slováci sme jednoznačne väčšie, ale mnohokrát aj praktickejšie."hovädá". Každopádne,- to, čo dnes je takmer "politicky nekorektné", teda ešte stále stereotypne rozpoznávať čosi ako národnú povahu, je podľa mňa stále reálne existujúca vec a pozná ju najlepšie ten, kto je naozaj dlho inde. Ako ty? V tej dobrej luteránskej krajine? Inak moja teta, keď som odchádzala do Talianska len zalomila rukami, že ako to dieťa medzi tými katolíkmi tak dlho vydržíš? 

RB Ako hovoriš, narodná povaha. Nemyslela som si, že je možné v rámci geografických hraníc tak oklieštiť pojem ľudská povaha. Odišla som v 94 a rozchod Československa bol sviežim faktom. Pre Holanďanov som však bola Českou, prípadne tou čo prišla z vojnou utrápenej Juhoslávie. Tak často som korigovala tieto zaradenia, že som podvedome prešla na siahodlhé vysvetlenia svojho “ozajstného” pôvodu a ani som sa nenazdala, a bola som patriotkou bez úväzku. Aj po 15 rokoch mi zostal slovanský, rozumej ruský prízvuk, ale schopnosť nechytať človeka počas debaty za ruku, plece, lakeť či stehno som sa naučila. Holanďania majú radi kontrolu nad svojím osobným priestorom a časom. Vďaka čomu je možné niečo začať a v naplánovanom momente to aj skončiť. Jedlo a jedenie je globálnym vyplnením nedostatku tém, takže aj v Amsterdame začali gastronomické inovácie a tradície dobývať diskusie. Ale hlavne diskusie. Holanďania milujú piť kávu. Pozvánka ”Kopje koffie?” by nemala byť odmietnutá. Hlavne nie takými drístami, akými som ju spočiatku odmietala ja. Akože, nie ďakujem, pijem len presso. Hrubá chyba (bez sarkazmu.)  Na otázku či chceš kávu, sa odpovedá:”Jaaaa, graaag?”(ano, rada!) A vtedy začína príbeh. Kontakt. V Nl som si našla rodinu z prisťahovalcov z Pl. Dusza a Gordon zaplnili všetky prorodinné, Slovanmi tak oslavované zvyklosti. Počínajúc sociálnou kontrolou. Končiac bohato prestretým stolom a gaučom pred televízorom. Holanďanom na mne až tak nezáležalo. Mohla som si robiť čo som len chcela. Ale ja som nechcela, ja som už bola nastavená na spätnú väzbu. Bez nej som nemala silu sa vzpierať a dokazovať si. Tak som si robila úlohy a plnila iné povinnosti. Ako každý dobre vychovaný reformovaný protestant. A aj tak stále pršalo.

RB AK RODINA, TAK SKUPINA. Ak skupina, tak banda. Moja banda. Circle of trust. Moja potreba prináležať do rodiny je silná. Na prvom mieste členovia po krvnej línii, a hneď vedľa nich(nie za nimi) tí, ktorí spolutvorili jadro. Jedno jadro v Kremnici, jedno v Bratislave, jedno v Amsterdame, atď. To pôvodné v Sliačskych Kúpeloch. Mať vytvorené jadro mi dávalo možnosť sa pokojne vzdialiť. A vracať sa v prípade núdze. Orbitná stanica. Teraz som ja jadrom jadra. Logicky.  

PF U nás šéfuje moja mama. Vždy to tak bolo, je, a bude. No a rodina skupina? Ja teda neviem či sme to doma tak mali len my, ale môj ocino a teraz vlastne aj  moja najstaršia dcéra, a nakoniec aj bývalý muž majú takú zvláštnu vec, že sú extrémne milí a slušní, keď sú  mimo rodinu. Známi ich milujú. Tam vedia čo sú to dobré spôsoby, no a doma totál ináč, resp. relax. Neviem, asi preceňovanie skupiny, generuje takéto mravy v zmysle “zabijem ťa až doma”. Akonáhle návšteva odíde, dcéra sa zvalí a vyloží si nohy ak nie na luster, tak rovno na mňa., môj ocino by ma bol radšej zroloval ako kopírák a zastrčil do tubusu, ak som ho vyrušila v práci. No v práci-) s kolegami na univerzite, pri poháriku. A bývalý muž zásadne stál, až kým všetky dámy neusadli, pričom hovoril tým divným tichým hlasom ako James Bond. Moja mama ho miluje dodnes. Ja mám môj vzťah ku skupine v rodine trocha poznačený pocitom, že skupina…skupina, potom dlho nič, potom domáce zvieratá a nakoniec ja. Ozaj som jedináčik. Inak boli rodiny, kde sa oslovovali zdrobneninami a ja som si myslela, že aké je to fajn. Až kým deti neskúsili prísť neskôr večer domov, a starí sa nešli rozviesť.

Foto

RB SAMÍ SVOJI. Miesto, kde sa vynášajú koše, prepiera špinavé prádlo a kam sa znášajú informácie o iných rodinách. Na porovnanie.  V rodine sa tne do živého, netreba na to predslov alebo vysvetlivky. Členovia ovládajú kontext. Tne sa inštinktívne, bez rozmyslu. Pre radosť, že sme zas raz medzi svojimi. Samí svoji.

PF  Hej, to máme tak aj my. Tneme do živého, a do vlastného- neviem či pre nejakú zvrátenú predstavu o katarznej úľave po erupcii z pretlaku. A keď to prežijeme, tak sa tešíme, a si odpúšťame-a to celé asi preto, aby sme si to doma nacvičili ten extrém, eventuelne vybili zlosť, a mohli byť tak milí vonku, na iných.

RB PUNKCHART. Poznamenala otcova mama kedysi na moju adresu. A mala pravdu. Ja, moja mama a moja babka sme nepoznali svojich vlastných otcov. Ale otcovia nám nechýbali, mali sme náhradných, to len  spoločnosť v ktorej žijeme, mala s touto formou občasné ťažkosti. Prijateľná skladba rodiny. Tá, ktorú nemožno oslabiť či rozbiť pindami. Rodinu máme obvykle len jednu. A potom tú náhradnú, zostavenú z dobrovoľníkov.  Neuplnosť mojej rodiny, formálna neuplnosť môjho pôvodu, pretože existujem, napriek tomu, že nepoznám mená otcov zakladateľov, mi dáva možnosť operovať na hrane. Názorovo aj životne. Si myslím. Nie som uväznená v ochrane mena rodiny. Čo v našej kultúre uberá silu mnohým nespútaným elementom.

PF S láskou a nostalgiou spomínam na toto slovo. Ocino mi tak hovoril, v dobrom saozrejme, až raz mi mama vysvetlila, čo to znamená. Ja som si to slovo úplne osvojila a intenzívne používala vo vzťahu k rovesníkom. Pri každej príležitosti odcudzenia mojej tatrovky z pieskoviska, či pukačky zo skrinky v škôlke. Byť Pankart-om bolo a stále super je.

RB TERMÍN. Založenia rodiny. Keď sa nám narodil syn začal konflikt na Ukrajine. Všetky možné scenáre. Utečenci. Zbehovia. Partizáni. Benderovci. Laktačné hormóny. Dnes je to okrajová záležitosť. Moja babka sa narodila v 1919, rok po skončení prvej svetovej vojny. Mama sa narodila v 1940, rok po začatí druhej svetovej vojny. Ja som sa narodila v 1969, rok po vpáde Rusov. Asi nie je možné vybrať si ideálne miesto a ideálny termín, medzinárodná situácia sa môže kedykoľvek zvrtnúť. Megaobava, prichádza s narodením dieťata, keby prišla pred ním, dieťa by sa nenarodilo, podmienky nikdy nie sú dostatočné.

PF  Najlepší ľudia sa rodia vo vojne. Moji rodičia. Keď, som bola malá stále sa o vojne rozprávalo. Mávala som panické záchvaty strachu, že čo keď bude vojna. Starká o tom stále húdla, a možno jediné pokojné obdobie bolo práve to, ktoré nastalo po nepokoj. Možno naše deti budú rásť v mega kľude, aj keď tomu poťažmo veriť, ak má ten Zweig a moja mama len s desiatich percent pravdu. Ten pocit sebazáchovy a nutnosti reprodukovať sa v dobe obáv strach aj tak veľmi nezaženie. Ja sa bojím príšerne. A vekom je to len horšie. Viem, že o Lotku, ktorá sa narodila keď som mala 26 som sa tak panicky nebála. A pritom strach nič nerieši. Treba asi veriť, fakt.

RB ZAŽIŤ RODINNÉ KONŠTALÁCIE A UMRIEŤ.  John Cleese a jeho terapeut napísali v 1983 knihu. Cleese mal stále chrípku, rozvádzal sa a niekto povedal, ze tú chrípku má z toho.  Z čoho? Z tých peripetii.  Absolvoval terapiu a niekoľko rokov neskôr napísali  s teraputom Skynnerom “Families and how to survive them.” Tu som sa prvýkrát stretla s pojmom rodinných terapii, rodinných konštalácii. Hellinger. Čítaťo tom, je ako sex odohrávajúci sa v teoretickej rovine. Zúčastniťsa je neoceniteľné. Pre mňa. V 2008 ma Iva Musovič, moja srbská odnoš sestry, zavolala do Belehradu na sedenie jej terapeutickej skupiny. Bolo to tri mesiace po smrti mojej mamy a ja som bola tak zakuklená, že sa mi zazdalo, že Iva ma tam chce kvôli supportu v jej živote.  Zrazu som sedela v kruhu spolu s neznámymi Srbmi a tí fičali na nejakej univerzálnej kvapaline.  Tu som pocítila, ako ďaleko žijem od Slovanov. Ako dávno mi už neuleteli včely. Môj život v Holandsku bol racionálnym aktom. Racio ma držalo za vlasy a pomohlo mi vysvetliť si aj Krista. Srdce, a nech sa čitateľ neurazí, som zrazu pocítila v hrudi až tu, v besnom Belehrade. Neznámi mi autenticky zahrali pár epizód môjho života, ja som praskla ako guma na trenkách počas spartakiády a šla som domov. Uvedomila som si naplno ako mi chýba matka, ako chcem spať domov a ako nemusím nikomu vysvetlovať svoje konanie.

PF  Hm to o tom srdci je pekné. Ale na chrípku z peripetií radšej neverím,  bojím sa. Som psychosomatický, zdravie zanedbávajúci hypochonder, a ak by som pripustila skutkový stav, tak už ani nemusím vstať. Inak, aj ja som narazila na katastrofu "pragmatickosti" v mojom živote. Bol to môj bývalý muž- Angličan, ktorý ma vedel príšerne vytočiť, tým svojim presvedčením o neomylnosti, akú majú len kolonizátori. Nevedel pochopiť, že niekedy ľudia prejavujú aj širšie spektrum emócií, bez zjavných vysvetliteľných príčin. Nenávidel môj nostalgický patriotizmus, pocit menejcennosti, a prázdne múzeá. Tak som, ako ambasádor východoeurópskeho iracionalizmu, zvádzala boj s imperializmom obmedzenosti. Britom je oveľa jednoduchšie porozumieť Indii (sú ich, majú čaj a  štruktúrovanú hierarchiu),  ako tej bláznivej východnej Európe. Jedného dňa som si povedala, že to nemá význam, lebo inak skončím ako Zelda Fitzgerald. Dnes vychádzame dobre, len o politike a náboženstve s ním radšej nediskutujem. Resp. musím rýchlo, hneď a položartom, potom nestihne zadeliť tú znášku “pravdy pri moci.”(Pozn.: toto som písala ešte pred Brexitom.)

PF O svoju novú rodinu sa super staráš, chrániš ju a s Marošom spolupracujete a  pomáhate si navzájom. Robíte kopec vecí spolu, možno jediné, čoho sa nezúčastňuješ je to trieskanie do nákovy v dielni. Nechýba Ti práca s materiálom? Nechýba Ti trocha aj kaviareň?

RB Chýba mi kino. Niečo ako Mladosť v Bratislave, ale skôr také The Movies, ktoré som mala neďaleko domu v Amsterdame. Šťastie bude, že som taký samonadchýnací typ. Deň je krátky a spôsob života, ktorým žijem je ešte stále nový. Vidieť z lesa vychádzať malátnu srnu, či neveriacky sa prizerať okololetiacemu dudkovi. (Áno Petra, počuješ dobre, dudkovi!) A tie moje baklažány. Prekladám ich literatúrou o výchove detí a videami svetovej stand up comedy. Kaviareň s dobrým výhľadom, dennou tlačou a prípadne aj dobrou kávou je radosť, ale tiež má svoje tématické limity. 44 mínus 16 rovná sa 28. 28 rokov som aktívne chodila do kaviarne a do kina. Som si nadrobila. Prácu s materiálom by som nerada znevážila prirovnavajúc ju k zahradničeniu. Moja schopnosť sa ponoriť a oddať sa autonomnej téme je mizivá. Netlačím na seba. Aktívne nevyhľadávam spoluprácu, nesledujem aktuálne dianie, ale nechávam otvorený dom. Možnosť obtrieť sa z času na čas o intenzívnu tvorbu, tak ako napríklad v Tvojom prípade pri vyrábaní solárneho systému a pod. bolo pre mňa extremely refreshing. Pre mňa sú scény momentálnej každodennosti ideálny materiál, len som si nezadala spôsob spracovania a následneho exponovania tohoto.

PF Včera (27.6.16), som konečne obhájila doktorantúru. Pomerne nervózna, ku koncu som si uvedomila, že zo mňa prská to nepredvídateľné diskurzívne ono, či manifest vypatlanej matere,-o vulnerabilite, o mojom chronickom probléme dočítať smsku, o mnohých vnemoch dňa prežitého s kompom, dňa ktorý máva vždy maximálne dve použiteľné  hodiny počas ktorých sa jednoducho neprinútim skoncentrovať, a len pokračujem v kontemplácií negatívnych správ. Pocit príšernej krátkosti času, kedy voľným okom možno pozorovať rásť stromy, strach o deti, a nutnosť občasných zvieracích povykov, snaha byť schopná rýchlo reagovať, a zvrátiť každú možnú tragédiu v aspoň neškodnú, ak už nie harmonickú situáciu. Rodina, skupina a práca. Aby som to zhrnula. Pre mňa bola, a ostáva Rodina len a najviac. Ďalej by som sanovala prácu, alebo tvorbu? Jednoducho činnosť, pri ktorej relaxujem od nútených prác okolo bordelu v domácnosti. Skupina ma zaujíma najmenej. Aj preto, že môj najčerstvejší vzťah k nej, dostatočne kŕmený súčasnou situáciou a správami je negatívny. Skupina ale nikdy nebola nič pre mňa. Kolektívne športy, masové dovolenky, susedské grilovačky, organizované matky, tvorivé kolektívy, filmy s nekonečnými záverečnými titulkami, protesty, davy, revolúcie, idey, vojny, fanatizmus, lynče, kluby, ihriská, obchody, atď. Asi už aj stačí.