Tamášová, Alexandra: Rozhovor pre portál Hentak

 

 

Ako druhú časť seriálu som pripravila rozhovor s Petrou Feriancovou. Ide o takmer doslovný, autorizovaný prepis živého rozprávania. Verím, že podobne ako mne, aj čitateľom poskytne nasledujúci materiál prehĺbený pohľad na tvorbu tejto výraznej autorky – pohľad, aký neposkytuje odborný text. Vďaka prepojeniu s jej osobným životom a názormi si môžeme uvedomiť korene, z ktorých Feriancovej dielo vyrastá.

O najnovšom projekte:

AT: Ako sa teraz máš, čo máš nové a na čom pracuješ?

PF: Máme sa dobre. Nedávno sme boli na Sardínii, robila som tam výstavu v múzeu MAN, ktorá bola “akože” situačne špecifická, ale bola to v skutočnosti skôr kritika inštitúcie, pozorovanie smrti múzea; múzeum ako zdroj manipulovanej informácie alebo zdroj poznania, ktoré je veľmi spochybnené. Volá sa to An Exhibition on Doubt1; je tam kvázi klasická etnografcká expozícia, ktorá pôsobí na návštevníka (pravdepodobne turistu), akoby sa ocitol v etnografickom environmente “typická sardínska izba”. Ale tá izba je v skutočnosti skonštruovaná iba zo slovenských reálií a artefaktov, ktoré sú typicky slovenské v zmysle folklór, tradícia, výšivka, remeslá…všetko som robila s archívom Slovenského národného múzea v Martine.

PF002

AT: A rátaš s tým, že ten turista to odhalí, alebo to má preňho zostať nejasné?

PF: Ja do takejto miery nepracujem, nepredvídam reakcie ľudí, ani ma to veľmi nezaujíma; je to experiment. Je tam veľa kľúčov na čítanie, ktoré ja sama ani nekontrolujem. Čo ma zaujíma, je prednastaviť nejakú situáciu, ktorej výsledok neviem odhadnúť. Ide o to, že načrtávam nejaký problém a keď sa rozprávam s ľuďmi, často sa stretávam s reakciami alebo interpretáciami, ktoré som vôbec neočakávala. K tejto výstave vyšla malá publikácia – “sprievodca” v troch rôznych jazykoch, ktorá bola tiež zavádzajúca. Nešlo len o to, aby som niekoho zmiatla, ale išlo najmä o problém predmetu ako reliktu, alebo funkčného inštrumentu. Pracovala som s predmetmi, ktoré boli nejakým spôsobom revolučné vo vzťahu k civilizácii. Ktoré boli niečím, čo zmenilo chod dejín – od pazúrika, cez kompas, kružidlo, olovko, ihlu…tieto predmety som zväčšila, naddimenzovala. Ide o prácu s klasickou muzeálnou praxou. Ale udialo sa tam aj veľa improvizácií. Pri predmetoch, ktoré boli originálne a mali už patinu používania, som chcela toto absolútne zrušiť. Použila som na ne farbu, ktorú som natierala na sokle. Všetko bolo o sokloch. Lebo to robí z predmetu artefakt, je to platforma manipulácie- dávaš veci význam aj návod, ako sa na ňu dívať. Farba robí to isté – potiera pôvod, a veci začínajú fungovať v inom priestore – v priestore, ktorý náleží ideám. Už to nie je úžitkový predmet, ale artefakt. Chcela som tematizovať muzeálne spôsoby inštalácie a výstavné praktiky. Išlo o to, že my chápeme folklór ako vec, ktorá reprezentuje región. Pritom zistíš, že tam ide o obraz Sardínie, pričom tam nie je ani jedna vec zo Sardínie. Napríklad drumbľa je pre nás typicky slovenská, Maďari ju považujú za typicky maďarskú, a pre Sardíniu je tiež “typická”.

PF003

AT: A tie objekty ako kompas, ihla a pod…?

PF: To je zase iná vrstva výstavy. Ide o odkaz Livie Clark – sú to pracovné pomôcky, ktoré už nemajú pôvodnú funkciu a začínajú fungovať úplne ináč, sú úplne mŕtve. Ide o reflexiu smrti múzea. Je tam veľa antagonistických vecí. Ja už prestávam robiť výstavy, ktorých človek musí byť účastný. Toto je asi posledná taká výstava. Je v nej cítiť to, že ja som tam bola. Stojí na krehkých veciach, ktoré sú o tom že som tam bola, a aj divák sa musí zúčastniť, musí do toho vstúpiť, je to environmentálna vec. Dnes si strašne veľa vecí môžeš pozrieť na facebooku a vieš presne, že “vo co gou”. Takže aj zmysel robenia výstav je dosť spytovaný. A ja robím strašne veľa s knihou. Ten formát je funkčnejší.

AT: Pre Teba katalóg asi nie je nejaký druhotný doplnok výstavy? Je to rovnocenný nosič obsahu?

PF: Áno,je to jedno z diel, tu na Sardínskej výstave je to podobné ako bol Index v Benátkach, lebo Index bol vlastne obsah, a forma bola tá výstava. A obsah si si mohla odniesť zo sebou. Tuná je katalóg akože návodom, ale on vlastne ešte podčiarkuje to, že odtiaľ odídeš a nebudeš vedieť o čo ide. Lebo tam používam tri jazyky a je tam ambivalentný príbeh, ktorý je iracionálny. Tvári sa ako návod, ale ťa nikam nedovedie.

AT: Nenavádza, ale zavádza.

PF: Presne. Tiež je dôležité aj to, že ja som bola teraz na Sardínii prvýkrát, takže som robila práve s týmto svojim limitom, obmedzením.

pf2

Nasledovníci a predchodcovia (deti, rodičia, starí rodičia…):

AT: Skočme zase inam – rozhovor má byť pol na pol o tvorbe a o deťoch, a o tom, kde sa to stretáva. Takže teraz sa opýtam , koľko máš detí a aké sú.

PF: Tri. Lotka už je v puberte, 12 ročná, Marina bude mať 5 v októbri, a “babo” Federica, najmenšia, bude mať tri roky vo februári. V práci to nejakým spôsobom netematizujem, aj sa tomu trochu vyhýbam, lebo je to strašne krehká vec. Mňa sa to ináč ľudia pýtali už predtým, že či narábam s tým, že mám dieťa. Strašne veľa ľudí s tým pracuje; u mňa to určite je, ale nie explicitne. Netematizujem to. Robila som s témou rodiny, ale vyhýbala som sa konkrétne svojim deťom. Pri výstave s Bartošom on veľmi chcel, aby som to riešila. Hľadám to napríklad v archíve Květy Fulierovej. Myslím, že vždy musíš niečo nechať nedotknuté, aby si to nezakríkla.

AT: Ide o poverčivosť?

PF: Áno, aj, ale ide aj o to, že tie veci sú príliš súčasťou tvojej reality na to, aby mohli byť Tvojim materiálom. Od istých vecí potrebuješ odstup, časový aj emocionálny. Ja strašne veľa fotiek používam aj takých, kde je moja rodina, ale až s odstupom času, a subverzne. Napríklad v diele “S mojou matkou, s mojim otcom…” Názov evokuje osobnú tému, ale čo sa týka použitého materiálu, ten je absolútne vzdialený a univerzálny, National Geographic.

PF005

AT: Chcela som sa Ťa opýtať aj to, ako Ťa ako umelkyňu ovplyvnili Tvoji rodičia. Pretože strašne dlho mi najviac zo všetkých Tvojich vecí v pamäti rezonovali fotky holubov, ktoré choval Tvoj starý otec.

PF006aPF006b

PF: Neviem či si pamätáš, ten prvý Čepan na ktorého som bola nominovaná do finále, bol to myslím rok 2008, vtedy som robila aj projekt Tvorca, čiže tie holuby. Vtedy sa stalo, že sme doma upratovali a ja som našla diák, ktorý spravil môj starý otec strašne dávno (on sa narodil v roku 1905), a keď mal dvadsať rokov tak prešiel cez Rusko a urobil jeden diák, bol sklený a na ňom bol medveď. A potom som použila k tomu otcov diák, tetin, a môj. A ja som ich iba dala do radu na A4 lightbox a napísala som tam “Od starého otca od jeho dcéry od jej brata a od jeho dcéry”. A to bol sumár určitej rodinnej genealógie. To boli tri archívy, s ktorými som robila aj takéto vzťahové veci. S archívom môjho ocina som robila aj inokedy – použila som fotky, ktoré vznikli keď robil doktorantúru o verejných priestoroch v Bratislave a detských ihriskách.

AT: Na tie ihriská som sa chcela opýtať.

PF: To bolo zaujímavé, pretože v tom čase keď to robil, ešte nemal deti. Takže bol taký zvláštny mladý muž, ktorý fotil detské ihriská – asi sa musel aj trochu čudne cítiť. Vždy keď robím s tými fotkami, tak mám taký syndróm z Antonioniho Zväčšeniny. Hľadám tam vždy nejaké iné veci, než pre aké to bolo urobené a rozmýšľam nad tým, ako sa ten človek díval na tú situáciu.

PF007

AT: Ty tematizuješ aj pozadia fotiek, druhé plány..?

PF: Áno, tam máš všetko. Buď je to čas, alebo nejaká periférna vec ktorá zaujme. O druhých plánoch bola samostatná výstava v Dome umenia v Brne. Ten Dom umenia bol krásne zrekonštruovaný, a v rámci tej rekonštrukcie urobili v centrálnej miestnosti také nové okno v zlatom reze, ktoré tam predtým nebolo. A to okno podtrhuje tú architektúru, takže keď sa tam ocitneš, chceš odtiaľ okamžite odísť, lebo sú tam také krásne priehľady do exteriéru. Riešila som tam vzťah interiéru a exteriéru. Ty stojíš vo vnútri čohosi a vidíš absolútne zidealizovaný priestor za oknom, pretože v ňom nie si. Ale zároveň ten ideálny priestor, ktorý náleží ideám je tam, kde si (interiér galérie). Ja som to chcela riešiť skrz štúdium obrazov, ktoré sa odohráva v šerosvite, a potom sú tam vždy tie krásne priehľady do krajiny.

AT: Čo sa týka Tvojich rodinných predkov – Ty ako umelkyňa pracuješ s ich archívmi, ale mňa zaujíma aj osobnejšia rovina – či oni ako ľudia Ťa nejako nasmerovali k tomu, ísť na umeleckú školu. Alebo Ťa snáď tak fascinovali tie holuby?

PF: Osobná archeológia je v tom, že tie archívy nájdem v rodine. Ľudia sa ma pýtajú prečo nejdem na trh a nenakúpim tam nejaké obrázky a nepracujem s nimi. Ja toto nevyhľadávam. Ten vzťah je asi v tom, že som dosť saturovaná tým čo mám a nehľadám nejaké iné zdroje. Ja si všetky tie obrázky pamätám a kontextualizujem ich. Pre mňa je dôležité pracovať aj s mojim vlastným obmedzením. Mám archív môjho otca, mojej tety a môjho starého otca. Sú to archívy náhodou preživšie v nejakej skrini, ktoré neboli cielene budované a “zanechávané”.

AT: A nebolo to tak, že Ty si si ako dieťa pozerala tie fotky a chcela si byť tiež fotografkou…?

PF: Iba tie National Geographic. Vždy sme mali plnú skriňu starých čísel a nikdy sa nevyhodili. A ja som si to stále pozerala. Lebo dnes máme strašne veľa vnemov. Ale vtedy tých venom toľko nebolo, musela si ich vyhľadávať. Takže mne to tak zostalo, že zoologická, múzeum a National Geographic.

AT: Čiže to tvorí vizualitu Tvojho detstva.

PF: Áno, a z toho potom človek vychádza. A starý otec, ktorý choval tie holuby – ten archív fotiek čo mám, to sú fotky ktoré mali byť skartované. On robil publikáciu Príručka holubára a požiadal všetkých chovateľov z Európy, aby mu poslali svoje výsledky. Čiže ten archív nie je jeho dielom, ale konkrétne tieto fotky neboli zaradené do publikacie. Tie použité som nenašla, neviem kde sú. Čiže s tým súvisia také veci ako náhoda, objav…

PF008aPF008b

O zmenenom vnímaní času:

AT: Hovorila si, že deti Tvoju tvorbu veľmi neovplyvňujú, ale na webe máš sériu olejomalieb z roku 2006 s názvom Carlotta, ako Tvoja najstaršia dcéra. Zaujalo ma, že je to jednak zjavne jediné dielo priamo inšpirované dieťaťom, a tiež jediné v takomto tradičnom médiu. Maľovala si to Ty sama, vlastnoručne? Prečo ten odklon od konceptualizmu?

PF: Lebo to bol vlastne tiež koncept. Ono to vzniklo vo veľmi krátkom čase, bolo to veľmi impulzívne, rýchlo začaté a skončené. Nebola to vec, v ktorej by som pokračovala, skôr to bolo také extempore – taký jednorazový projekt. Ale minule som išla do Viedne a kúpila som si farbičky, že idem znova maľovať. Ten projekt vznikol tak, že jeden maliar si zabudol v ateliéri farby a ja som si ich zobrala a začala som maľovať – prvý krát oleje. Dovtedy som oleje vôbec nemaľovala. Bola v tom taká frustrácia – že ty odrazu nemáš kontakt s materiálom, nemáš vôbec čas pre seba, ale v zásade máš toho času strašne veľa. Pre mňa to bolo strašne o pocite merania času – vždy keď som mala voľnú chvíľu, tak som mala potrebu niečo urobiť, aj keď som urobila aj kopu zbytočných vecí. Pretože ty máš strašne veľa času hľadieť do prázdna, keď máš malé dieťa. Napríklad veľa čakáš, kým zaspí. Kým ju uspávaš, tak chodíš ako debil hore dole po ulici alebo okolo domu, ale nemôžeš sa sústrediť napríklad na čítanie knihy. Takže odrazu si začneš uvedomovať krátkosť času, ale zároveň také plytvanie ním. Vidíš ako tráva rastie a zmení sa Ti percepcia sveta.

AT: Ja toto sama pre seba popisujem tak, že síce nič nemusíš, ale ani nič nemôžeš.

PF: Áno, presne tak to je. A ja teraz napríklad varím. Všetku frustráciu z toho, že nerobím s materiálom, dávam do varenia.

AT: Veľa žien na materskej sa začne venovať ručným prácam, ktoré predtým nerobili. Ty si bola už predtým výtvarníčka, takže potreba robiť niečo rukami sa zrejme napĺňa inde…

PF: To varenie. To ma dostáva do zenovej rovnováhy. S rukami človek naozaj má potrebu robiť, a toto môžem robiť aj spolu s deťmi. A ešte mám taký projekt s hlinenými kamienkami, to sme robili aj spolu s Marinou. Oni vyzerali ako skutočné kamene. Môj deň má dve hodiny plnohodnotného času, kedy môžem použiť dve ruky, oči a celú pozornosť na prácu, a potrebovala som to nejako zaznamenávať a dokumentovať. Aj tie kamienky , aj tie oleje boli takéto spôsoby vyrovnávania sa s časovým obmedzením.

PF009

AT: Hovoríš, že vlastný aktuálny život netematizuješ, máš na to svoje dôvody. Ale aj tak – dá sa povedať, že sa Tvoja tvorba zmenila po tom, čo sa narodila Tvoja prvá dcéra?

PF: Áno. Práve tým, že človek rozmýšľa nad časom, ako si to usporiadať tak, aby bol efektívne využitý. Už tak neprokrastinujem ako voľakedy. Začala som dôsledne dennodenne zaznamenávať rôzne veci. Napríklad som dala do radu fotky z nemocničnej izby, kde som ležala pri pôrode. Človek sa vracia na tie isté miesta, opakuje tie isté veci a ono to až časom získava svoj význam. Moje umenie sa ešte viac diferencovalo, nadobudlo paralelnú líniu so životom. Je moja práca a je môj život. A jedno môže byť odrazom druhého, ale ten odraz je vždy reverzný. Keď si človek uvedomuje krátkosť času, stane sa to ešte výraznejším. Že sa snažíš niečo dohoniť. Ja som sa predtým flákala, nemala som vôbec medze. Od 98 si píšem denník, veľmi faktický, kde rekonštruujem nejaké týždne dozadu, píšem to asi raz za dva týždne alebo raz za mesiac. A s deťmi to je ešte hmatateľnejšie, má to jasnejšie kontúry, lebo na deťoch vidíš ako sa rýchlo menia. To ma strašne poháňa. Ten časový hendikep sa snažím využiť, stále rozmýšľam nad utilitárnosťou vecí. Ja hľadám utilitu alebo úžitok vo všetkom.

AT: Máš pocit, že si tie svety konkurujú? Práca a rodina?

PF: Teraz sme boli na Sardínii prvýkrát bez detí, boli sme tam tri dni. Ale mne deti strašne chýbajú. Keď som mala iba Lotku, bola som ešte veľmi mladá, mala som obidvoch rodičov ktorí mi pomáhali, takže som kľudne zdvihla kotvy a akonáhle som nechala dom za sebou, mala som prekliknutie a bola som úplne v pohode. A teraz som už s nimi tak zrastená…zmenila sa doba aj ja. Strašne sa o ne bojím. Mám hororovú predstavivosť . Je to aj vecami, ktoré som medzitým zažila, aj čo sa deje okolo…človek si uvedomuje aké je všetko strašne krehké.

Súkromné a spoločenské:

AT: Myslíš, že ženy sú viac disponované na rodičovstvo než muži? Teda okrem biologických daností?

PF: Nie, vôbec si to nemyslím. Je to úplne individuálne. Ja som mala veľmi pekný vzťah s mojim otcom. Ale aj sa mamou mám silný vzťah…Každý človek je rozdielny. Je kopa lepších otcov než matiek na svete a naopak. Vlastne podľa mňa nie je až taký veľký rozdiel medzi mužmi a ženami. U nás sú zachovávané stereotypy. Je nezvyčajné byť napríklad slobodná matka, ale aj to sa už mení.

AT: Ako sa zmenil Tvoj vzťah k sebe samej?

PF: Vôbec mi nezáleží na tom, v čom chodím oblečená. Ja sa nemám rada. Mne to pripadá že strácam čas keby som mala isť niekam na manikúru. A navyše mám také apriórne postoje typu, že nebudem chodiť na jógu, lebo všetci chodia na jógu. Alebo nebudem chodiť plávať, lebo všetci chodia plávať. Ale keď nikto nechodil do plavárne, pred sto rokmi som chodila stále plávať. Zdá sa mi úplne zbytočné hľadať nejaké aktivity bez detí, s výnimkou vecí kde je to nutné, ktoré sa týkajú mojej práce. Napríklad aj doktorát som písala s deťmi na rukách. Pre mňa ani ten doktorát nebol až tak závažná vec, aby som ju musela robiť bez detí. A druhá vec je, že dokiaľ človek kojí, je strašne zraniteľný. Ja sa stále cítim ako divá sviňa, ktorá naberie na kly hocikoho. Čo trvá vlastne už 5 rokov, odkedy sa narodila Marina. Hneď za ňou bola Federica, ktorú kojím doteraz. Už mi to inak lezie na mozog, lebo moje správanie je tým pádom stále v iracionálnej rovine matky, ktorá musí chrániť mláďatá. Napríklad mám problém napísať mail alebo smsku.

AT: Mne sa zdá, že Tvoja tvorba je dosť intelektuálna a že si nad všetkými tými vecami musela strašne dlho sedieť a dumať.

PF: Toho sa práveže bojím, že to pôsobí ako strašne zložitý konštrukt, ale pritom tie veci vznikajú veľmi rýchlo, spontánne a je tam aj veľa improvizácie.

AT: Ako sa zmenil geografický priestor, v ktorom sa pohybuješ? Znamenal pre Teba príchod detí nejaké výrazné obmedzenie pohybu?

PF: Lotka bola pre mňa strašná zmena. Odchádzala som z Ríma a mala som ísť do Londýna, ale ja som chcela ísť domov. Dieťa je strašná izolácia. Nielenže ťa izoluje od spoločensky zaužívaných vecí, ja som musela zmeniť svoju vysnívanú krajinu a vrátiť sa k rodičom. To bol taký môj pocit, že v tom Londýne by som nebola schopná začínať od nuly, ešte k tomu s malým dieťaťom. Nakoniec vrátiť sa do Bratislavy bolo najlepšie rozhodnutie, som strašne rada že som to urobila. Ale bolo tam aj veľa smútku. Ja som totiž odchádzala z domu ako 18 ročná, a tak som tu nemala žiadnych kamarátov, musela som tu začínať dvojnásobne. Pri ďalších dvoch deťoch som už vedela do čoho idem a tú izoláciu som si užila. Ja aj tak trávim veľa času sama a spoločenský život mi nejako nechýba. Niektorí kamaráti mi chýbajú, ale neviem si napríklad predstaviť, ísť von na pivo bez detí a kvákať. Izolovanosť, klauzúra, je na niečo dobrá, na sústredenie, premýšľanie o univerzálnych veciach. Ale potom máš aj tú hororovú časť, si odstrihnutá od dennodennej reality. Ja som mala rizikové tehotenstvo, musela som ležať a civieť na strop, a potom som napríklad išla k lekárke, zišla som k smetiakom a rozplakala som sa, že aký je svet krásny. Proste človek sa musí aj konfrontovať so svetom, lebo keď si doma, tak riešiš deti, upratovanie….a ani vietor nepočuješ. A potom si čítaš všetky hororové správy a nasaješ všetko zlo sveta a prepadne Ťa strach.

AT: Myslíš, že Tvoja umelecká kariéra by bola iná, keby si nemala deti?

PF: Neviem. Ja si hlavne myslím, že nemám umeleckú kariéru. Keď sa na to pozrieš z reálnej perspektívy, nemám galériu, ktorá by ma zastupovala. V umeleckom svete je dôležité byť spoločensky zaangažovaný. A ja to považujem za stratu času. Okrem vecí v rámci AMT (čo je v podstate rodinná záležitosť), tu nevystavujem na nejakých dôležitých výstavách. Slovenská scéna má svojich hrdinov, ale ja sa necítim byť toho súčasťou. Ale necítim sa byť ani súčasťou žiadnej inej scény. A možno je to naozaj tým, že nikam nechodím. Čo ma aj mrzí, lebo mi veľa vecí uniká, deje sa tu veľa dobrých vecí.

Existenciálne na záver:

AT: Moja posledná pripravená otázka je, aké sú podľa Teba temné stránky materstva.

PF: Najhoršia stránka materstva je ten strach. Odrazu život začne mať strašne zmysel. Keď si sama, nebojíš sa ničoho a môžeš hazardovať so svojim životom a zdravím. Uvedomujem si, ako strašne sme smrteľní – práve vďaka tomu, že mám deti.

AT: Ale toto sa do Tvojej tvorby dosť pretavilo, napríklad keď si porovnávala jednoduché organizmy ktoré sú relatívne trvanlivé, versus ľudský organizmus ktorý je strašne dočasný.

PF: Veď aj tie holuby sú taká frankensteinská záležitosť. Chovateľ chce vlastne ísť proti prírode, vytvoriť niečo živé, čo pretrvá a čo bude vidieť ešte počas svojho života. A to isté robí aj umelec, bojuje s krátkosťou času. Predmety sú vyrobené z niečoho trvácnejšieho, než je telo. Existuje téza, že človek bol najprv vytvorený z kameňa. Pretože v zásade veci, ktoré sa menej hýbu, sú trvácnejšie. Ale zas, nemôžu tak rýchlo reagovať a prežívať všetky tie veci – neviem či kameň môže byť matkou. V tom mýte kamene začali plakať a zmenili sa na ľudí. Potom sa hovorilo, že ľudia boli z rastlín. To sú všetko veľmi zaujímavé veci. Ten projekt čo spomínaš, išlo o živočíchy z čeľade Hybridae, ktoré sú ako hydra, keď ich rozrežeš sú z toho dvaja. Minule mi jeden známy rozprával o vírusoch, ktoré dokážu dokonca fungovať na báze zombie. Takéto veci ma teraz zaujímajú.

PF010

AT: Väčšina Tvojich prác pracuje s fotkou, s archívmi. Jednak je tam osobná, resp. rodinná história, pamäť; druhou témou je kolektívna vizualita alebo pamäť; a potom ešte je tematizovaný artefakt samotný, forma tej fotky, napr. jej neostrosť. Aký je pomer medzi týmito zložkami? Medzi osobným, spoločenským a formálnym?

PF: Najprv nad vecami rozmýšľaš, pracuješ na nich, a potom je tu nejaká príležitosť alebo taký pretlak, že o tom urobíš knihu alebo výstavu, a tam sa tie veci dostanú do nejakých vzťahov. Materiál, ktorý mám, používam ako jazyk; čiže obmieňam syntax, ale pracujem s tými istými vecami. Ten materiál sa opakuje. Často sa vraciam napr. k starším veciam. Keď si tie veci niečo odžijú, začínajú naberať na význame. Je to akoby také hovienko, ktoré si vaľkám a stále sa to nabaľuje, niekedy z toho vymodelujem x a niekedy y. Ten archív je stavebný materiál.

AT: Čiže to má svoj vlastný život a nie je za tým vždy Tvoja vedomá intencia.

PF: Zakaždým sa mení kontext. Napríklad tá Sardínia – ľudia si myslia aká je to strašne site specific vec, už len preto že sa to volá Sardinia. Aj kopa materiálu je tam pôvodného, on je iba recyklovaný. Tie veci sa opakujú. Niektoré témy idú cez celé roky.

AT: Ako motív kruhov a vychádzajúceho slnka…

PF: To je vec ktorá sa nabaľuje. To je ako s tými pôrodnými izbami.

AT: O tom mi ešte niečo povedz.

PF: Je to trochu ako práca s tým Kollerovým archívom. Niečo zopakuješ raz, dvakrát, a zrazu je to časozberná séria a až ten posledný záber je zámerný. Keď som rodila Marinu tak som prišla do tej istej izby ako keď som rodila Lotku, tzv. čakačka, a zrazu mi došlo že vidím úplne to isté, tú istú miestnosť s rovnakým zariadením.A pritom vôbec neviem, čo bude o 10 minút, či budem na svete alebo či dieťa bude na svete…pôrod je taká vec, kedy človek nevie vôbec nič. Prestaneš niečo znamenať a nič nemôžeš odkontrolovať, si v plnej moci niečoho …a potom Ti už ani nezáleží na sebe, ide o to priviesť dieťa na svet. Keď sa Lotka narodila tak som sa strašne tešila že dieťa už konečne nie je v tom mojom “zlom” bruchu; vtedy som nemala popôrodné depresie; a keď som mala Marinu aj Federicu tak som mala také strašné stavy paniky, že čo všetko im hrozí. Pri Lotke som totiž ešte toto “vonku” považovala za bezpečné miesto. Medzitým na mňa silno doľahlo, že život je strašne krehký.

pf1