Feriancová, Petra: Every Day as an Artistic Act 2014

2014

Petra Feriancová

THE EVERYDAY AS AN ARTISTIC ACT

Lately, during every new meeting with Květa Fulierova, I feel it is a historical moment. Květa hands me the photos from our last meeting. Although the documentation of everyday has now, during the never ending self-observation on facebook and its technical simplicity, turned into quit a common fact; it has devalued reality into a virtual masquerade. The outcome on paper, in effect the embodiment of the photographic medium, appears too complicated. Therefore photography has, in fact, become in the right sense of the word, an exclusive medium and also a way of archiving. We can say that Květa’s photographs are the basic element of Koller’s work. Relentlessly and readily, she documented most of their time spent together ; the travels, the work, the meetings of artists at Kudlakova street number 5, as well as the games for their grandchildren that they invented. The pictures later became the basis to Koller’s key artworks. At the same time, they were very spontaneous and simple ideas. Probably because she was the one behind the camera, Koller, in the past quite a closed person, acted more relaxed. Along with full shopping bags, Květa would bring home huge amounts of little photographs from the local store, which Július would then sort out and post produce. No moment of Květa's life stayed without a record. It was as if she and Koller orchestrated some kind of a register, a testament to history. It seems that in Koller’s and Květa’s case, each day in the life of a human being was meaningful. Every day becomes an artistic act. The man of that era, my father’s era, had boundaries on the left and right, in fact on all sides, but he also had the wide sky above. This Sky was the Sky of the second half of the last century, with the first big travels in Space.The limited opportunities created a certain feeling of security in the sense that art was not and never would become a tool to make a living, and certainly not the way to get rich. And because of that, artists experienced more creative freedom. Koller’s colourful paintings made for the Dielo shop are, therefore, not supposed to be understood as halfway solutions. Gallery Ganek’s project also comments on this fact, but goes much further, beyond the scope of our geopolitical situation. Even beyond Earth. Koller and his companions create out of a real necessity to create, not because of the obligation to make a living. Koller does not only deal with the intimate sphere of the everyday. He also goes out of his apartment, to the corridor, out to the street, and each day uses all possible ways and rhetorics of the contemporary bureaucracy. He uses the prescribed postal forms, certificates of posting, travel tickets, the daily post and commonly available school supplies for children. Green stamps of individual letters simulate the handwriting and at the same time mimic the typical bureaucratic instrument. Sometimes it seems to me as if Koller himself wanted to be part of this limited world; the world closed to the artists. The interesting part is the paradox created by Koller: the more personal the situation, the more exalted the administration. Myself, I would take photographs of nothing, just to measure my time. The outcome was not an image, but a situation where I wasted the photographic material and my own time. Within his daily activities, Koller creates long-term projects, which he comes back to even after decades. His archive is his source, it is not the artistic outcome. The outcomes are changeable; the themes persist, even though they are unofficial. Július and Květoslava, their love and common life are a real creation. They do not discriminate between holidays, weekends or pauses. That which they live in, and live for, is one big work of art.

Každodennosť ako umelecký akt.

V poslednej dobe mám pri každom našom novom stretnutí s Kvetou Fulierovou pocit, že ide o historický moment. Kvetka mi odovzdáva fotografie z nášho minulého stretnutia. Dokumentovanie každodennosti je síce dnes pri sústavnom seba pozorovaní na facebooku a technickej jednoduchosti, jav pomerne bežný, ktorý však devalvoval skutočnosť na virtuálnu pretvárku. Výstup na papier, teda samotné stelesnenie média fotografie, sa javí ako cesta zbytočne komplikovaná. Fotografia sa tak vlastne stala, v tom pravom slova zmysle, a konečne, exkluzívnym médiom i spôsobom archivácie.

Možno povedať, že Kvetine fotografie tvoria z veľkej časti Kollerovu tvorbu. Kveta neúnavne a pohotovo dokumentovala takmer všetky ich spoločné chvíle, -cesty, prácu, stretnutia umelcov na Kudlákovej ulici, i vymýšľanie zábav pre vnukov, ktoré sa neskôr stali podkladom ku kľúčovým Kollerovým dielam. Išlo pritom o často veľmi jednoduché a spontánne nápady. Asi práve preto, že to bola ona, kto stál za objektívom, Koller, inak dosť uzavretý človek, sa správal celkom uvoľnene. Kveta spolu s nákupmi nosí z komunálu veľké množstvá malých fotografií domov, ich spoločné bytie, ktoré Július ďalej triedi a postprodukuje. Žiadna chvíľa v Kvetinom živote neostáva bez záznamu. Akoby aj ona, podobne ako Koller, chystali akýsi zápis, odkaz dejinám. Zdá sa, že pri Kollerovi a Kvete má každý jeden deň v živote človeka zmysel. Každý deň sa stáva umeleckým aktom - akciou. Človek ich doby, doby mojich rodičov mal hranice zľava sprava, vlastne so všetkých strán, ale široké nebo nad sebou. To Nebo, bolo Nebom druhej polovice minulého storočia., s prvými veľkými cestami do Vesmíru. Obmedzené možnosti vytvorili určitý pocit istoty, že umenie nie je, a ani nikdy nebude nástrojom obživy, a už vôbec nie zbohatnutia. A snáď práve preto k nemu umelci pristupovali celkom slobodne. Kollerove farebné obrazy určené do predajne Dielo, teda netreba chápať ako kompromisné riešenia. Projekt galérie Ganku, tiež komentuje túto skutočnosť, avšak vo svojom dôsledku zachádza oveľa ďalej, nadrámec našej geopolitickej situácie. Dokonca mimo Zem. Koller a jeho súputníci tvoria zo skutočnej nutnosti tvoriť, nie z nutnosti sa vlastnou tvorbou živiť. Koller nerieši len intímnu sféru každodennosti, vychádza von zo svojho bytu na chodbu, prechádza rozbitými sklenými dvermi, (ilustracia), von na ulicu, a dennodenne využíva všetky možné spôsoby i rétoriku súdobej byrokracie. Používa predpísané tlačivá z pošty, podacie a cestovné lístky, dennú tlač. Spôsob ovládania úradníckeho slohu je zrejmý aj pri čítaní stanov ku Galérii Ganku. Ide o slovnú faktickosť dodávajúcu až ironickú vážnosť utopickým konceptom. Koller používa bežne dostupné školské pomôcky pre deti, -zelené pečiatky jednotlivých písmen suplujú rukopis, a zároveň napodobujú typicky úradnícky inštrument. Niekedy sa mi zdá, akoby Koler sám chcel byť súčasťou toho obmedzeného sveta, ktorého umelci súčasťou ani nemôžu byť. Zaujímavý je práve Kollerom vytváraný paradox, čím osobnejšia situácia, tým exaltovanejšia administrácia.

Koller tak akoby inštitucionalizoval každú chvíľu svojho dňa. Daniel Grúň píše v katalógu Galérie Ganku o seba-historizácii. Seba - historizácia chápana vo svojej holej podstate, kedy si uvedomujeme vlastnú dočasnosť. Sama som fotievala nič, len aby som odmerala svoj čas. Výstupom ani nebol obraz, ale situácia kedy som plytvala fotografickým materiálom a vlastným časom. Koller vytvára dennodenne a paralelne množstvo záznamov, ktoré možno organizovať do tém. Ide o dennodenné aktivity, a pritom dlhodobé projekty, ku ktorým sa opätovne vracia, niekedy aj po dekádach. Jeho archív je zdrojom, nie umeleckým výstupom. Výstupy sú premenlivé, témy ostávajú, aj keď sú neoficiálne.

Koller a Kvetoslava, ich láska a spoločný život je skutočnou tvorbou. Oni nerozlišujú prázdniny, víkendy a ani pauzu. To, čím, a pre čo žijú je jedno veľké umelecké dielo.