Feriancová, Petra: Study of the Secondary Plan, House of Arts, Brno 2012

I was thinking about the gallery space and the first thing that caught my eye was a window, which had obviously been added to the building later on. I think the whole exhibition could be about it. The window draws the spectator’s attention beyond the interior space. The situation is similar upstairs. As if the architect didn’t realize that the view outside would be more striking than anything exhibited inside – or perhaps it was his or her intention in the first place. When one walks into the gallery space and he or she finds him/herself in the original space they intended to be in, the primary plan. Yet it also brings the spectator to notice the secondary plan – the space where he or she is not, or cannot be in that moment – the outside, seen from the window. It’s an ideal space that provides one with intuitive information. The window frames the view of the exterior space, it is not possible to find oneself in that space in that instant – to experience it. It is an image. After taking a moment and looking around one realizes that he or she is back inside the gallery, in the primary plan of the presumed image. The view into the secondary plan generates an alternate space. The show will exhibit a series of photographs (black and white Xerox copies) suggesting compositions referencing the secondary plan. It will be a collection of enlarged prints of photographs, provided by my friends and acquaintances. I am avoiding control over the formation of the work by asking others to participate, though at the same time I am allocating a theme to the unempirical character of the work. The experiences imparted by my friends become the subject of my enquiry. The use of xerox, a cheap and not very aesthetically pleasing material, is the closest thing to the utilitarian character of work and it also allows me to mechanically zoom into the background (M. Antonioni: Blow Up). Another part of the exhibition is a video also representing a study. Similarly, it is based on observing without empirical grounds. The image in the video is replaced by text that uses limited language to describe observations – it is simply informative. This ties in with the idea of the museum as a learning aid – a source of information. The object of the descriptions within the text is unknown to the spectator, the same way he or she cannot experience the space of the second plan. These impossibilities force one to explore things and understand them first, in order to experience them. The study generates a wide spectrum of individual types of perception, leading to a discourse about this matter. Štúdia k druhému plánu, samostatná výstava v DUMB, 2012 Veduta je výhľad z priestoru do priestoru iného, ideálneho, pretože ním nie je priestor náš, v ktorom práve sme, ale ten, ktorý pozorujeme, avšak inú fyzickú skúsenosť z neho nemáme. Čím nemožnejšia sa zdá byť predstava nás v pozorovanom priestore, tým abstraktnejším sa tento priestor stáva. (Pohľad z lietadla, do akvária, na obraz, film.) Vedutu tvorí záber, resp. výber, determinujúci tak povahu výsledného obrazu. Môže ním byť aj prekážka či bariéra rozdeľujúca tieto dva priestory, priestor skutočný náš,-teda priestor pozorovateľa, a priestor samotného výhľadu. Pre samotného vedutistu ním môže byť stojan deliaci ho od scenérie, vo vnútri výstavného priestoru je ním okno, resp. jeho rám, môže ním byť hľadáčik kamery, alebo fotoaparátu,. Rám nielen že oddeľuje obraz, teda priestor veduty od toho nášho, ale nám ho aj vzďaluje. Svojím ohraničením sa miesto javí vzdialenejšie a nedosiahnuteľnejše ako bez neho. Veduta je obdobou filmového záberu, a nie voľné pofľakovanie sa zraku po divadelnej scéne. Veduta je štúdiou k fragmentu iného priestoru, od ktorého sme delení či už naším odstupom, médiom, alebo inou, existujúcou fyzickou prekážkou. Aj keď náš priestor, teda priestor v ktorom sa priamo nachádzame zobrazený nie je, predsa len existuje, máme priamu skúsenosť a vedomie o ňom. Sme vo vnútri a dívame sa smerom von. Nevidíme kde sme, nevidíme sa, nestojíme pred zrkadlom, ale vidíme čo je pred nami. Akonáhle to však opíšeme, veduta stráca štatút ideálneho priestoru, avšak sa stáva tým chýbajúcim zrkadlom. Typické maľby vedutistov bývajú v múzeu tie najnudnejšie., Asi preto, lebo opisujú verne skutkový stav. Ich pozorovaním sa vraciame späť do nášho priestoru, kde sme ako diváci spolu prítomní aj s autorom. Veduta, je ideálna, kým ostáva nezobrazená. Zobrazenie jej vlastný ideálny priestor nevytvára, ale ho ničí. Štúdia k druhému plánu, resp. k výhľadu funguje vlastne ako návratka do nášho priestoru, plánu prvého. Ide o jednoduchý ale zásadný a vlastne esenciálny princíp tvorby priestoru, jeho hĺbky a dejín. Dve miesta, jedno, to vzdialenejšie za oknom, reprezentujúce iný čas ako ten náš, a to ďalšie miesto, miesto, kde práve sme, kde sa utvára naša prítomnosť. Aj naša prítomnosť je však len dôsledkom, dôsledkom pohľadu a preto sa neutvára presne teraz ale retrospektívne. Rozoznáva časov viac a vytvára tak dejinný sled.